Samovražda. V priamom prenose!

Volič je hovno! Tento známy výrok z čias búrlivého obdobia „gorily“ v priamom televíznom prenose potvrdili dve strany, ktoré sa donedávna, neoprávnene, označovali za stredopravé (stredopravá strana je vždy čisto-čisto ľavicová, je to len hra so slovíčkami) – Most teda Híd a Sieť. Po verejnom prísľube, že po očakávanom poverení predsedu jedinej pravicovej strany – SaS Richarda Sulíka zostaviť potenciálnu vládu budú o nej rokovať s ním a nie so Smerom Roberta Fica, urobili salto mortale, teda salto so smrteľnými následkami. Povedali, zopakovali, nie raz. Potom v jednom momente zrazu otočili a spáchali politické harakiri. Vlastne by som nemal písať harakiri – túto rituálnu samovraždu robili čestní ľudia aby rovnako čestne odišli z tohto sveta… Dvaja predsedovia – Béla Bugár a ako som sa dočítal, aj vtipne premenovaný (z)Radoslav Procházka podľa všetkého odchádzajú z politického života bez cti.

Kým starší z nich vo vysokej politike, Bugár, sa ešte aj po tomto premete považuje za skúseného vodcu hodnotovej strany, Procházka sa okrem toho, že bol známy ako vrtichvosť, etabloval do pozície profesionálneho luhára, do úlohy, v ktorej si hovie už od chvíle, keď ho Matovič vyzval na vysvetlenie jeho pokusu o „pol na pol“, teda zaplatiť za uverejnenú reklamu s faktúrou a bez faktúry, teda bez bločku…

A tí ich voliči, čo vlastne si o nich majú myslieť? Časť mávne rukou – veď verchuška si vždy aj tak robila po získaní hlasov čo len chcela, ale tá druhá, dnes zdá sa početnejšia časť sa oprávnene obzerá, odkiaľ sa vzal zápach linúci aj z televíznej obrazovky. Hlas týchto voličov asi naozaj dobre počúva časť novozvolených poslancov oboch strán a odmieta sa zúčastňovať na zrade, ktorú podľa všetkého snovali už dlhší čas. Obe tieto strany, ústami vybraných zástupcov, len veľmi ťažko a veľmi neochotne už aj predtým odpovedali na priame otázky čo sa týka spolupráce s Ficom. Môžu teda dnes hmliť ďalej, ale asi čoskoro nebudú mať komu. Nemôžem povedať, že chápem aspoň Bugára – dlhšie bol zrelý na politický dôchodok a netajil sa zle skrývanou túžbou ešte aspoň raz sa pohybovať v blízkosti plného koryta. Na druhej strane u Procházku jeho rozhodnutie vykopať si politický hrob tesne po štyridsiatke muselo byť výrazom absolútneho zúfalstva, keď sa ktovie vďaka akým predvolebným prieskumom už videl ako budúci premiér a zrazu sa do parlamentu podplazil popod na zemi pohodeným papierom a jeho sen, hneď na prvýkrát v role predsedu partaje vstúpiť do parlamentu, skončil fiaskom, ktorý nevedel a ani dnes nevie rozdýchať.

Smrť v priamo prenose, to by mala byť skôr tragédia, v podobe Bugára a Procházku sa však zmenila na smiešnu frašku, na ktorej sa vlastne ani nedá zasmiať. A očakávané standing ovation? Príde, keď sa budú navždy strácať z našej politiky.

 

Pridaj komentár