Priznajte farbu!

Keď pred pár rokmi thajský kráľ oslavoval osemdesiatku, z čoho vyše 60 rokov bol vo funkcii, nám „royalistom“ republikánskeho zamerania naznačil, že to ide aj po starom, a netreba sa hneď opičiť po francúzskej revolúcii. Tá nielenže požierala svoje deti, ale aj vnášala nezdravé myšlienky do hláv poddaných. Ktože to videl – parlamenty, voľby, hlasovanie (bože, aj ženy), referendum, impíčment (prepáčte!). Jedno ma na jeho oslavách zarazilo. Kráľovým symbolom bola desaťročia žltá farba. Bola, už nie je. Prešiel na ružovú. Keby prešiel na červenú, zoberú mu vodičák, ale takto, čo s ním. Ráno je múdrejšie večera, bola moja myšlienka pred spaním. Dobre som urobil, že som s hodnotením počkal.

Čerstvé správy potvrdili moje očakávanie – dôvodom zmeny farby nebolo zanevretie na kráľovnú či iná zmena orientácie. Jednoducho označil ružovú farbu za farbu, ktorá mu mala dodávať zdravie! Jasné ako facka, tam už nič nedovysvetľuješ. Že mi to hneď nezišlo na um. Kráľ sa priznal k farbe a farbe pridal novú vlastnosť. Všetky pochybnosti sú preč. Okrem jednej. Prečo nepriznajú farbu aj naši politici?

Hoci dnes modrá už nie je v žiadnom prípade, ani u fantastov, tá najlepšia, možno ani dobrá, je zrejmé zo zloženia kresiel v parlamente. Vedia to všetci okrem majiteľa veľkoskladu s modrou, vnútornou i vonkajšou, i tou na omietky. Nikto nemá oficiálne v ponuke červenú, ale jej dílerov je plný parlament. Nehovoria však o červenej, len o akejsi hustejšej ružovo-fialovej. Čert to ber, výsledok je rovnaký. Ani temná zelená nemá v pohodlných kreslách svoje miesto, ak za ňu nepovažujeme skrytú farbu lupičov dreva v Tatrách, ale tí pracujú pod mnohými maskovacími farbami, takže sú skoro neidentifikovateľní. Parciálne sa o ďalšiu zelenú uchádzajú zástupcovia juhu Slovenska, ale teraz sú na školení u ficovcov o tom, čo je to politická kultúra, takže ich v parlamente veľmi nevidno. Svieža zelená je jasná, je jarná, je osviežujúca – Richard Sulík to istí, jediný nič nepredstiera. Decentná čierna, tá je moderná vždy, za každého režimu. Pohráva s myšlienkou ponechať farbu farbou, ale snaží sa jej nájsť nové meno, keď sa už nedá inovovať program.

Nemáte v tom náhodou chaos? Ja osobne mám. Riešenie mi však vnukol thajský kráľ. Do parlamentu by sa už v najbližšom volebnom období nemali dostávať strany (aké smiešne názvy používajú, asi ako krycí manéver), ale farby. Každá farba by mala vopred pridelenú funkciu a tej by sa zvolenci museli držať až do konca mandátu. Tí čo by tam išli za červenú, išli by tam pre nekontrolovateľnú moc. Zelení by sa museli starať o to, aby sa svieži duch dostal aj do potuchnutého parlamentu, žltí o rozvoj priemyslu, modrí by mali pod palcom vody a oblohu (vrátane privatizácie všetkého, čo sa ešte dá predať a alebo darovať kamarátom), ružoví, podľa vzoru thajského kráľa by protežovali zdravotníctvo a čierni, tí čierni by pochovávali nepodarky zo všetkých farebných táborov. Ak viete akým farbám čo ešte prideliť v parlamente, napíšte. Alebo aspoň priznajte farbu!

 

Pridaj komentár