Nezabudnite, minulosť je blízko

November 1989 sme ja a moji priatelia prežívali rovnako – sledovali padajúce vločky snehu, štrngali kľúčmi a pískali píšťalkami, vytvárali požadovaný koridor, potleskom odmeňovali jedného statočného policajta, ktorý prišiel povedať, že nikomu sa nič nestane a po obchodoch zháňali čiapku-budajku. Dnes viem, že v tábore oproti som priateľov nemal. Milé zistenie.

Krv nevymeníte – môžete ju nahradiť inou, ale zložením musí byť rovnaká. Ani svojich kamarátov z tých čias by som nevymenil. Naše priateľstvo sa nám ešte môže zísť. Nie, nebudeme robiť spolu nejaký biznis, na ktorý sa mnohé priateľstvá z tých čias premenili. Radšej zostaneme pri tom našom, a v strehu.

Z nášho života sa vytratili ľudia, ktorí boli a sú symbolom tých čias. Oni sa možno nezmenili, ale doba okolo nás, ktorú svojim konaním alebo nekonaním spoluvytvárali, ich odsunula bokom. Z ikon sa stali spomienkovými exemplármi a aby tento obraz zachovali, len zriedka počuť ich hlas, také niečo ako slovo k dnešku. Chýba tu hlas, ktorý elektrizoval ľudí čakajúcich na zmenu, hlas vtedajšieho Kňažka, Budaja, Gála, Gindla, Zajaca, hlas prvých dní Verejnosti. Čistý hlas, hovoriaci čistú pravdu, bez príkras a špekulácií, bez manipulátorov v pozadí, podenkových lobbistov, kariéristov. Takúto spomienku si uchovávam na tie chvíle spred 27 rokov a občas ma pochytí niečo podobné smútku. Nie smútok ako taký, len taký pocit, že nie všetko sa zvrtlo tak, ako sme chceli, možno aj preto, že sme vtedy ešte mysleli v úzkych závozoch a nepredpokladali sme, že myslenie a konanie sa môže uberať toľkými, aj protichodnými, odlišnými cestičkami.

Stále medzi nami žijú tí, ktorí organizovali náš život do toho pamätného novembra. Kým mi veríme, že už nič by sa nemalo zvrtnúť, oni a ich pohrobkovia veria v zmenu a v ich návrat. Nehovoria to priamo. Hovoria o tom, že za „nich“ to bolo lepšie, že všetko bolo zdarma, a keď nie zdarma tak veľmi lacné, všetci si boli rovní, všetci ľudia boli bratia a spoločne sme vraj budovali krajší svet pre nás i naše deti. Vždy keď počujem týchto kuvikov minulosti myslím len na jedno, chvíle z námestí si treba pripomínať, minulosť ešte neodišla do zabudnutia, minulosť je blízko, je našou súčasnosťou. Ako človek dvakrát nevstúpi do tej istej rieky, rovnako dvakrát neprežije november  z roku 1989. Beriem to ako rok „0“ nového letopočtu. Mám, a nielen ja, vlastne len dvadsaťsedem, všetko pred sebou. Ten pocit si nedám vziať.

 

Pridaj komentár