Le Beaujolais Nouveau

Tohto roku si Le Beaujolais Nouveau veru nevychutnám! Na príčine bude nielen to, že som mimo miest, kde sa táto tradícia presadila, ale predovšetkým fakt, že by mi akosi nechutilo po toľkej krvi nevinných obetí preliatej v Paríži nepriateľmi našej civilizácie a radostí s ňou spojených… Tak si aspoň zaspomínam, ako som sa s touto drobnou radosťou žitia dostal do kontaktu!

Tí červení nám tajili všelijaké radosti života. Aj to „božolé“ nám odprezentovávali ako príležitosť na masové opíjanie, ako jednu z možností vyťahovať zdieraným robotníkom na Západe posledné peniaze z vreciek. Ako som sa len tešil, že jedného dňa možno aj ja ponorím svoj nos do pohára s mladým vínom, s menom ktoré elektrizovalo a to niekde na bratislavských uliciach.

Nestalo sa. Prvý dúšok som si vychutnal vo Viedni, kde v tamojšom Hiltone známa francúzska letecká spoločnosť zorganizovala ochutnávku pre pozvaných a pozvánku som mal našťastie v ruke. Držala sa mimoriadne dôležitého hesla – krátke reči, dlhé klobásky. Po 2-3 minútach príhovoru, z ktorého väčšinu tvorili slová o tradícii tretieho štvrtka v novembri – dňa mladého červeného vína – sme prikročili k naplneniu textu na pozvánke. Moje prvé „božolé“. Priznám sa, čakal som viac – na víne bolo badať, že mu chýbajú skúsenosti, že ešte skoro nič nepochytilo od predchádzajúcich generácií, že prebehlo cieľom trochu predčasne… Nič to, ten zážitok mám dodnes v pamäti. Čerešničkou na tejto torte bola plejáda francúzskych syrov – vedel som, že ich majú veľa, že sú rôznej chuti, že sú jednoducho neodolateľné – za dve hodiny som vďaka syrom precestoval azda celé Francúzsko.

Potom som na Le Beaujolais Nouveau akosi zabudol. Náhoda však praje pripraveným. Keďže aj mňa prenasledovala myšlienka, že ak nenakúpim vianočné darčeky už v novembri, budem zlý otec, pred vyše pätnástimi rokmi som vyrazil do centra, aby som sa rozpozeral, čo mi trh ponúkne. Cez ulicu blízko Hlavného námestia som zazrel transparent a na ňom slová, ktoré pribrzdili moju honbu za darčekmi. Zajtra príde aj do Bratislavy skoro zabudnuté „božolé“. Bol som na mieste v pravý čas – nie síce, ako sa patrí krátko po polnoci, keď sa majú naraziť prvé sudy s týmto vínom, ale podvečer – na ulici stáli stoly s ohrievacími lampami a tak aj zimomriví si prišli na svoje. Prvý dúšok mal celkom inú chuť ako v Hiltone – bol som medzi priateľmi, víno nikomu z nás nemuselo rozväzovať jazyk, všetko išlo samo od seba. Syr sa striedal s olivami, a aby som parafrázoval Simmela, „všetci ľudia boli bratmi“.

Snažím sa nevynechať ani jeden rok – užil som si preto Le Beaujolais Nouveau est arrivé! aj v Anglicku, kde som sa s prvým vychutnaným pohárom začal cítiť ako doma (alebo ako vo Francúzsku?). Tí vraj chladní a neprístupní Briti sa tešili spolu so mnou ako malé deti a mal som zlé svedomie, keď som sa potichu vytrácal, aby som unikol ich neprestajnému ponúkaniu. Zaujímavé! Myslel som si, že na druhý deň si nikto z mojich včerajších „božolistov“ nebude nič pamätať. Všetci sme sa však zdravili ako starí známi. Nebolo to len „dobrý deň“, bol to aj úsmev, ktorý pretrval zo včerajška, taký sprisahanecký, veď viete, bol to deň nového „božolé“.

 

Pridaj komentár