Dajte klíme šancu

Tento blog som napísal, a nikdy neuverejnil, presne pred desiatimi rokmi. Keď som čakal na výsledky terajšej klimatickej konferencie v Paríži (december 2015), spomenul som si, že niekde v archíve by som ho ešte mohol mať. Našiel som ho a čudoval som sa, ako som sa nemýlil… A nielen v otázkach klímy, navyše. V nasledovnom blogu z archívu som nezmenil ani jediné slovo, tu je.

Keby dnes žil John Lennon, asi by nespieval „Dajte šancu mieru“, ale hájil by záujmy klímy. Jej vrtochy totiž časom môžu viesť ku konfliktom takého rozsahu, akým bola hoci II. svetová vojna. Vie to asi aj bývalý americký kandidát na prezidenta Al Gore, dnes preliečený za burcujúcho ekológa. Zo slávnostného ceremoniálu si odniesol Nobelovu cenu za mier, a to niečo naznačuje.

Človek nemusí byť vedcom, aby si všimol, že s naším počasím (niečo lokálne, čo sa nás dotýka hneď dnes) sa niečo deje. Väčšina z nás tieto zmeny vníma ako niečo negatívne, keď prestávajú platiť aj konštanty z pranostík. Počasie je skrátka nepredvídateľné, nestabilné, leto nie je letom, zima zimou, o jari a jeseni ani nehovoriac. Nielen u nás. Často cestujem do Mexika, ktoré bolo celé storočia považované za kus zvrásnenej zeme bez zeleného života, s púšťami, kde by aj fiktívny Vinnetou s Old Shaterhandom mali problémy nájsť vodu. Aj spomienky na moje prvé cesty tam sú podobné. Do žlta vypálená krajina, trochu života len v blízkom okolí periodických (ale veľmi nepravidelne jestvujúcich) riek a potom tam, kde dokážu žiť len kaktusy, rastliny dokonale využívajúce zriedkavý prísun vody. Nielen ja, ale aj moji spolucestujúci sme však v posledných rokoch svedkami zeleného Mexika. Ozelenelo tam skoro všetko a nielen to, Mexičania sa začali stretať s niečím ako z rozprávky – povodňami a záplavami. Prvýkrát v dejinách krajiny sa ocitlo skoro 80 percent plochy jedného z jej štátov pod vodou. A predpovede? Bude sa to opakovať.

Pred mnohými rokmi som v nemeckom časopise Geo čítal článok o tom, čo je to efekt motýlích krídiel. Princíp je jednoduchý – mávnutie motýlích krídel niekde pri Hamburgu môže vyvolať hurikán v Karibiku. Pritiahnuté za vlasy? Nie. Je to o efekte nabaľovania sa následkov. Niekto tento mechanizmus už spustil – nevieme kto a kde, ale dôsledky vidíme v počasí okolo nás a v štatisticky vyhodnocovaných faktoch, ktoré môžeme zahrnúť pod heslo zmeny klímy. V prílohe časopisu Osterreich, venovanej klíme, zaznelo v posledný deň októbra varovanie – svet je v nebezpečenstve. Do roku 2100 stúpnu svetové moria o 62 centimetrov a priemerná teplota bude o 3 °C vyššia než dnes. Zdá sa to málo? Už dnes je tretina holandského územia nižšie než je hladina okolitého mora a len systém hrádzí bráni katastrofe. Horšie však je, že tých pár centimetrov a niekoľko stupňov je optimistický odhad. Pesimisti hovoria o desiatkach metrov stúpnutia morskej hladiny. Ohrozené národy čakať nebudú. Zdvihnú sa a odídu… Myslím si, že ich hľadanie nového bydliska sa nezaobíde bez vojen. Nebudú si ho hľadať tisíce, ale stovky miliónov ľudí. Určite sa tým zaoberajú všetky vlády krajín, ktorých sa to bude týkať. A nie všetky si myslia, že to pôjde bez vojen.

 

Pridaj komentár