Chýbaš, Karle (Kryle)

Ja len pár dní po 17. novembri a namiesto toho, aby som sa spokojne mohol pozrieť na to, čo za tie roky od 89-ho je už dobrého za nami, musím konštatovať, že až na pár chvíľ vzopätí niet veru na čo byť hrdý. A komu inému sa mám zdôveriť so svojimi pocitmi, ak nie večnému tŕňu v päte všemožných politických značiek, ak nie Karlovi Krylovi?

Najhoršie na smrti je to, že je nezvratná, že človek už nikdy nestretne niekoho, koho by videl rád. Naozaj rád. Nevieš o tom, ale stretli sme sa aj my. Deň si nepamätám, bolo to však niekedy dávno v novembri, „červeným posnehovalo na odchod“, a keď si prehovoril rečou svojich piesní, vedel som, skrytý v dave, už celkom jasne, že červeným je koniec. Čo mi bolo vtedy jasné, dnes o tom istom pochybujem. Je opäť rovnaký mesiac a zase mám pocit, že by sme sa mali stretnúť. Nemuselo by to byť ani osobne, stačilo by, keby si zaznel z politicky korektného rozhlasu či televízie. Teba však niet, a aj o korektnosti médií už pochybujem.

Bolo to ešte začiatkom deväťdesiatych rokov, keď si jasnozrivo a s nadhľadom viac než zo svojej výšky vyslovil názor, že boj o nové korytá i systematické prezliekanie kabátov sa stanú našou každodennosťou. Ťažko tomu bolo veriť, ale stalo sa. Pohneval si si osadenstvo všetkých hradov v Československu a dozvedel si sa, že ťa vlastne mocní tohto regiónu ani nechcú. Prečo by aj mali. Ešte skoro nič nenahrabali a už je tu zase niekto, kto do všetkého rýpe. Nemali tí červení pravdu, keď ho zakázali?

„Tírýchlozorientovaní“ hneď vedeli, že s tebou budú len problémy. Kým ty si si hovel v emigrácii a kydal na našu socialistickú vlasť, oni tu v pote tváre, počas náročných víkendových pitiek, vehementne pracovali na teórii pádu celého komunistického systému a ty si im svojou účasťou vo finále chcel vziať ich vydreté víťazstvo… No povedz, teba by to nenaštvalo?

Nečudujem sa, že sa s tebou aspoň fiktívne nemôžem stretnúť aspoň na niektorej ulici pomenovanej po tebe, na nejakom malom námestí s tvojím menom, pod tvojou sochou… Tí istí, čo ťa mali plné zuby kedysi, sú tu totiž stále. Škoda, že nemôžeš nazrieť do parlamentov či hoci len do mestských zastupiteľstiev. To by bolo tém na pesničky. Ľudia, ktorí ťa dodnes majú plné zuby, také niečo ako spomienku na teba nikdy nepripustia. Sú síce roztrúsení v stranách rôznych mien, ale sám vieš dobre, že tie názvy sú len slová bez obsahu (slová, slová, slová…). Alebo sa mýlim a celkom bezdôvodne obviňujem odvážnych tvorcov Ďatelinových, Rezedových, Bratislavských, Podhorských či iných dôležitých ulíc?

Chýbaš Karle, roky nám pribúdajú, a máme čoraz menšiu nádej, že sa dožijeme slušnej spoločnosti, kde iný hlas nebude prekrikovaný klakou alebo dnes moderne „aktivistami“ (niečo také ako SBS-ka na ochranu jednotného názoru – nemusíš mi ďakovať za tip na optimistický popevok s tragickým koncom). Chýbaš tu ako rovný chlap (hoci si mal neuveriteľne veľký výber skončiť niekde s pivným kotlom v Kladne alebo s ohnutým chrbtom v Martine). Chýbaš nielen mne. Mám však taký neurčitý pocit, že raz sa ešte stretneme. Nebude to však tu, ani teraz, a čo je najhoršie, už nikomu o tom nepoviem.

 

Pridaj komentár