Brexit: Deň nezávislosti

Referendum vo Veľkej Británii, ktoré sa skončilo skvelým výsledkom a vyslalo do sveta posolstvo o tom, že kráľovstvo už nechce byť a ani nebude zatvorené v žalári národov, ako len veľmi eufemisticky môžem označiť Európsku úniu. Dátum 23. jún 2016 sa stane dátumom, ktorý by si zaslúžil označenie banking day – teda deň štátneho sviatku. Roky snáh V. Británie pozmeniť euroúnijné smerovanie od vytvárania čoraz väčšej totality k väčšej slobode tam uviaznutých národov sa minuli účinkom – nepoučiteľná verchuška v Bruseli ich nebrala na vedomie a skôr ich považovala za mrnčanie rozmaznaného dieťaťa. To dieťa však medzitým dospelo a povedalo definitívne cudziemu Bruselu – viac nie!

Tomu Bruselu, ktorý si celé roky žil svojim životom, neberúc ohľady na život a jeho špecifiká v jednotlivých členských krajinách. Bol to život postupného odbúravania právomoci zúčastnených štátov, stupňovania regulácií, politiky cukru a biča, chválenia poklonkujúcich krajín a ironizovania či stigmácie tých, ktoré si ešte zachovali zvyšky odvahy a občas dokázali bruselským nezmyslom povedať rázne/opatrné nie!

Až bezmála 52 % voličov zo zúčastnených vyše 72 % si zvolilo, a to demokraticky, pre seba a aj pre tých, ktorí pre rôzne príčiny nevideli vo zväzku s Bruselom nič zlé, slobodu. Človek sa už skoro bojí vysloviť to magické slovo „sloboda“! Berú si ho do úst ako diktátori celého sveta tak aj tí, ktorým je tento spôsob vládnutia blízky – čo si budeme nahovárať – našli ste niekedy vo vyjadreniach ľudí ako Draghi, Tusk či Juncker niečo, s čím by ste sa vedeli bez obáv stotožniť? Ja nie!

Benito Mussolini, taliansky fašistický vodca to, o čo im skryte ide povedal aspoň narovinu: „Boli sme prví, ktorí sme povedali, že čím komplikovanejšie sú formy, ktoré nadobúda civilizácia, tým obmedzenejšou sa musí stať sloboda jednotlivca“. A prekomplikovaná forma existencie Európskej únie im, nevoleným občanmi EÚ, umožňovala používať pre presadzovanie svojich myšlienok všetky, zväčša absolútne nedemokratické metódy. Hrali a hrajú na strach z prítomnosti a blízkej budúcnosti – chcú od obyvateľov únie súhlas s tým, aby za krajec chleba boli ochotní vzdať sa všetkých demokratických vymoženosti, ktoré sme si krátko mohli, do prvých umelo vyvolaných kríz, vychutnávať aj my. Za postaranie sa o nás chcú, aby sme sa zriekli slobôd, ktoré sú ideálom už od čias boja za nezávislosť Ameriky od vtedajšej Británie (od r. 1776, teda už 240 rokov…). Vtedajší veľký muž Benjamin Franklin však prezieravo varoval: „ Tí, ktorí by sa zriekli podstatnej slobody, aby si obstarali trochu dočasného bezpečia, si nezaslúžia ani slobodu, ani bezpečie“.

Obyvateľom Veľkej Británie to už došlo! Neuplynuli ani dve hodiny od vyhlásenia výsledkov referenda a začal sa sústredený útok – rozkolísala sa hodnota meny, hodnota Eura, zlato vyletelo nahor a ropa nadol… To je však len zorganizovaný začiatok z tej zásuvky, ktorou odporcovia referenda z Bruselu strašili už skoro pol roka. Z inej zásuvky sa ozývajú tí, pre ktorých je krok Britov inšpiráciou – Francúzi, Holanďania a pribudnú aj ďalší.

Európska únia má pred sebou dve (nie tri, ako v rozprávkach…) možnosti, ako zachovať tento projekt. Jedna z nich je apriori neprijateľná – aby sa uťahovanie bruselského škrtidla ešte viac vystupňovalo a krajinám sa naordinoval jednotný krok… a tou druhou je, že sa štátom vráti podstatná časť slobôd, ktorých sa v akejsi prvotnej eufórii pri vstupe do EÚ vzdali. Verím, že to bude tá druhá možnosť, inak si viem predstaviť britské referendum aj u nás. Vy nie?

 

Pridaj komentár