Basata

Nenájdete ju na žiadnej mape. Predsa však vo mne zanechala väčší dojem, ako keby som vyslovil slovo Giza (sú tam povestné pyramídy, vrátane Cheopsovej i sfinga).

Všetko sa začalo raňajkami v hoteli Hilton v Tabe na izraelských hraniciach. Čašník vidiac našu inakosť, teda to, že sme prišelci odniekiaľ, nám dobrosrdečne poradil – tú zeleninu nejedzte, umývali sme ju vo vode z vodovodu, čistá sa minula… Pri jeho slovách som vo vzduchu virtuálne zacítil dôsledky masovej dyzentérie, ale zvyšok raňajok som aj tak dojedol. Čakal nás dlhý deň na cestách Egyptom, táto tretia výprava trvala 35 dní. Návšteva skoro nanovo postaveného vraj najjužnejšieho templárskeho hradu na ostrove v Červenom mori nestála za nič. Múry bez striech len naznačovali niekdajšiu silu opevnenia, nebolo to však akosi o ľuďoch, ale len o tých kameňoch. Aj tak sme tam strávili skoro deň. Našim cieľom bolo letovisko Al-Dahab. Nabrali sme smer na juhovýchod a náš pežot sa snažil v 40 °C horúčave ako vedel. Potrebovali sme oddych a auto tiež. Zaujala nás tabuľka so šipkou doľava smerom k moru – Basata. Skúsime. Skúsili sme. A nikdy sme to neoľutovali.

Za pletivovým oplotením sa skrývali dve-tri desiatky kruhových príbytkov z palmových listov, so strechou z rovnakého materiálu, bez ničoho namiesto okien, bez dverí. Mladá recepčná, neviem inak ako by som ju nazval, nás previedla celým areálom, ukázala kde sú sprchy, toalety, kde sa je, kde sú kuchyne a chladničky a teraz to najzaujímavejšie, kde sa zapisuje, kto si čo zobral z chladničiek či v kuchyni. Zaujalo nás to, zostali sme, pôvodne na noc.

Každý z nás si zobral jeden príbytok – príbytok od príbytku bol asi 10 metrov. Priamo na piesku bolo lôžko hrubé asi ako päť karimatiek a ľahká bavlnená prikrývka. Azda aj preto som spal ako v bavlnke. Ráno som si z chladničky vybral jogurt, tri vajcia, kus anglickej slaniny, nejaký miestny chlieb – asi ako náš langoš, všetko napísal na čistú tabuľu, ktorú som ovenčil svojim krstným menom. Na rovnakej tabuli som si dopísal objednávku na obed – dvojitú pizzu pre jedného s riadnom oblohou, nielen tak postrašiť. Nádherné kúpanie v plytkom, riadne slanom teplom mori, kde som sa pre obsah tuku v tele nevedel ponoriť ani s potápačským závažím požičaným v škole potápania. Obed v kruhovej jedálni v podobe stupňovite klesajúceho amfiteátra v spoločnosti Arabov, Židov, Nemcov, Švédov, Angličanov. Tak sa to opakovalo niekoľko dní. Na tú jednu, pôvodne plánovanú, noc sme zabudli akosi rýchlo.

Deň zúčtovania. Recepčná opísala údaje z tabule, zrátala, prihodila počet nocí a povedala sumu, ktorá bola len o niečo vyššia než raňajky v tabskom Hiltone. „To patrí nejakej charite?“ – opýtal som sa. „Nikto vás tu neoklame?“, pohadzujem hlavou smerom k tabuli. „Nie, nikto, dokonca mám pocit, že ľudia tam píšu viac než si vlastne vzali, lebo nevedia, či vždy si všetko zapísali aj ich deti…“ Patrí to jednému podnikateľovi z Izraela. Má to úspech, bude stavať ďalšie „basaty.“ „Dúfam, že si to dobre rozmyslí, nebude myslieť globálne, a neskúsi to, v nejakej samovražednej nálade, robiť takto aj na Slovensku“, bola myšlienka, ktorú som si nechal pre seba.

 

Pridaj komentár